WHITE

Pamätám si seba samú ako úplne iného človeka. Citlivého, stojaceho nohami na zemi, blízkeho životu. Pamätám si na časy, kedy som sa cítila človekom viac, ako teraz. Môj život bol farebný a najväčším problémom bolo dohnať spolužiačku v raste pŕs. Akými zmenami prechádzame, keď sa meníme z dieťaťa na dospelého? Príde mi to úplne šialené. Ešte zvláštnejší je fakt, že bez ohľadu na to, čo bolo a bude, je prítomnosť vždy jediným momentom, na ktorom skutočne záleží. Neuveriteľne oslobodzujúca skutočnosť. Dnes vám ukážem veľa bielej, pretože vonku to počasie akoby plakalo, aspoň teda u nás. A podelím sa o krátku úvahu, ktorú som napísala pred niekoľkými rokmi a stále mi príde aktuálna.

Stalo sa to jedného večera, kedy mi farba večernej oblohy hlásila blížiacu sa apokalypsu, ale ako to už býva, falošné poplachy nás oberú o ostražitosť. Táto scenéria však bola živnou pôdou pre inú katastrofu. Z diaľky som sledovala, ako môj mozog nekriticky počúval srdce a tým sa ma snažil pripraviť o seba samú. Ako chorý článok som si zvykla na snahu nahradiť ma lepšími. Trhá mi srdce, keď som odsudzovaná za svoju rolu v tomto svete. Chcú zo mňa strhnúť šaty, dať mi k životu iba čistý vzduch v pľúcach a k príbehom čisté dejové línie. Vziať mi všetko, čo som tak dlho budovala. Účelovo, aby si ma miloval.

A ešte pár fotiek z Londýna.