Stránky

streda 24. januára 2018

Žena z vlčej jamy

V troch rokoch ma moja stará mama, žena, ktorú sme po jej smrti začali volať La Loba (a po prečítaní knihy Ženy, ktoré behali s vlkmi), poslala do psej búdy k šteňatám polozdivočelej lajky. Bola som najmenšia a jediná, komu Bajsa, ich matka, verila - bola som totiž tiež mláďa. Stará mama ma poslala k šteňatám polovlčej matky, ktorá si neskôr pre svoje umieranie vybrala les a nikdy neprijala ľudskú svorku.
Ďalšia zo silných vlčíc si ma našla v knihe Sivá vlčica, mojej dodnes najobľúbenejšej. Je to fotoknižka o vĺčati, ktoré prišlo v búrke o rodinu a hoci vyrastalo samo, pud pridať sa k svorke ju nikto naučiť nemusel.
Vlci sa mi potom dlho vyhýbali, alebo som sa možno vyhýbala ja im. Bola som vychovávaná vo svete, kde sa pilo čerstvo nadojené kozie mlieko a kde padnúť v zime do ľadovej rieky nebol dôvod vrátiť sa do chalupy, ale ísť ďalej a nájsť dosť dreva na zakúrenie. Napriek tomu som vyrástla do mestského človeka, ktorý už si vlastné korene dávkuje len nepatrne, aby nenarušili jeho komfort. Hoci ma vlkovité psy sprevádzali po nekonečných stúpaniach a klesaniach himalájskymi cestičkami, hoci mi predali svoje nohy a oči v hlbokých jóga nidrách a najmä - hoci som na ne intenzívne myslela, nevedela som od vlkov vyčítať odpovede na otázky, na ktoré ľuďom s vlčou dušou môžu odpovedať iba oni. A to som už mala pyžamo a zubnú kefku nasťahovanú vo Vlčej jame.
Ono človek si ľahko za vlčiu pomoc označí všetko, čo mu pomôže prekonať ego v banalitách, na ktorých o pár rokov nebude záležať. Vlk vtedy možno príde a napomenie človeka ako neskúsené mláďa. Aby ale prekonal niečo, čo možno životne ovplyvní jeho a jeho svorku, musí prijať vlka s podstatne väčšou a dospelou pokorou. V životnom sklamaní a zúfalstve, ktoré bez učiteľa nevie prekonať. Taký je vlk - neponúka, ale dáva.
Zistenie, že mám silnú svorku, prišlo v pravej chvíli. Zbytočne by som túto vedomosť mala, keď by na nej nezávisel prakticky život mňa a toho či tej, za ktorú už niekoľko mesiacov dýcham, jem a pijem. A na otca ktorej síce nezavíjam, ale odovzdane a s najväčšou vierou a láskou odriekavam - Om Namah Shivaya, Om Namah Shivaya - Shivaya Namah Om, Shivaya Namah Om. Hari Om Namah Shivaya.
Je to vedomie o prítomnosti svorky, ktoré človeku dodá silu za jej členov hoci aj dýchať - vedomie, že niekto iný sa raz ochotne nadýchne za mňa.
S láskou všetkým, najmä však tomu, kto niektoré z týchto slov potreboval prečítať.
Lubka

2 komentáre:

  1. Ahoj Lubka,
    minule som ti na insta pisala, ze bol tvoj blog moj najoblubenejsi. Velmi sa tesim, ze zas pises, lebo som vzdy obdivovala tvoje esteticke citenie i zmysel pre pisane slovo.

    Blahozelam k vlciatku, myslim, ze si lepsiu svorku vybrat nemohlo. Cely den premyslam o tej mojej, a naozaj neviem, co by som bez nej robila. Zatulala som sa do nej, ani neviem ako, a prezila vzdy len vdaka nim.

    Drzim ti palce dalej so vsetkym a tesim sa na dalsie prispevky.

    <3

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ja som to potrebovala prečítať. Knihu Ženy, ktoré behali s vlkmi, mám doma asi 10 rokov, vlastne keď 1x vyšiel preklad do češtiny a nedotkla som sa jej. Teraz čas prišiel. Som v takých životných sračkách (krajšie to neviem napísať), že ma to k nej vnútorne ťahá. Gratulujem k vĺčatku. Detičky sú reálne jediný skutočný zázrak tohto sveta a sú to veľkí učitelia! Prosím píš ďalej. I.

    OdpovedaťOdstrániť