Žena z vlčej jamy

V troch rokoch ma moja stará mama, žena, ktorú sme po jej smrti začali volať La Loba (a po prečítaní knihy Ženy, ktoré behali s vlkmi), poslala do psej búdy k šteňatám polozdivočelej lajky. Bola som najmenšia a jediná, komu Bajsa, ich matka, verila - bola som totiž tiež mláďa. Stará mama ma poslala k šteňatám polovlčej matky, ktorá si neskôr pre svoje umieranie vybrala les a nikdy neprijala ľudskú svorku.
Ďalšia zo silných vlčíc si ma našla v knihe Sivá vlčica, mojej dodnes najobľúbenejšej. Je to fotoknižka o vĺčati, ktoré prišlo v búrke o rodinu a hoci vyrastalo samo, pud pridať sa k svorke ju nikto naučiť nemusel.
Vlci sa mi potom dlho vyhýbali, alebo som sa možno vyhýbala ja im. Bola som vychovávaná vo svete, kde sa pilo čerstvo nadojené kozie mlieko a kde padnúť v zime do ľadovej rieky nebol dôvod vrátiť sa do chalupy, ale ísť ďalej a nájsť dosť dreva na zakúrenie. Napriek tomu som vyrástla do mestského človeka, ktorý už si vlastné korene dávkuje len nepatrne, aby nenarušili jeho komfort. Hoci ma vlkovité psy sprevádzali po nekonečných stúpaniach a klesaniach himalájskymi cestičkami, hoci mi predali svoje nohy a oči v hlbokých jóga nidrách a najmä - hoci som na ne intenzívne myslela, nevedela som od vlkov vyčítať odpovede na otázky, na ktoré ľuďom s vlčou dušou môžu odpovedať iba oni. A to som už mala pyžamo a zubnú kefku nasťahovanú vo Vlčej jame.
Ono človek si ľahko za vlčiu pomoc označí všetko, čo mu pomôže prekonať ego v banalitách, na ktorých o pár rokov nebude záležať. Vlk vtedy možno príde a napomenie človeka ako neskúsené mláďa. Aby ale prekonal niečo, čo možno životne ovplyvní jeho a jeho svorku, musí prijať vlka s podstatne väčšou a dospelou pokorou. V životnom sklamaní a zúfalstve, ktoré bez učiteľa nevie prekonať. Taký je vlk - neponúka, ale dáva.
Zistenie, že mám silnú svorku, prišlo v pravej chvíli. Zbytočne by som túto vedomosť mala, keď by na nej nezávisel prakticky život mňa a toho či tej, za ktorú už niekoľko mesiacov dýcham, jem a pijem. A na otca ktorej síce nezavíjam, ale odovzdane a s najväčšou vierou a láskou odriekavam - Om Namah Shivaya, Om Namah Shivaya - Shivaya Namah Om, Shivaya Namah Om. Hari Om Namah Shivaya.
Je to vedomie o prítomnosti svorky, ktoré človeku dodá silu za jej členov hoci aj dýchať - vedomie, že niekto iný sa raz ochotne nadýchne za mňa.
S láskou všetkým, najmä však tomu, kto niektoré z týchto slov potreboval prečítať.
Lubka